Iste ste už videli fotografiu polonahého opáleného chlapíka, ktorý sa zahryzáva motorovou pílou do nábehového koreňa stromového velikána, pravdepodobne kdesi v hlbinách amazonského pralesa. Práve tento chlapík a vypálené či vyrúbané kusy amazonského pralesa sú častou ikonou rôznych ochranárskych hnutí, najmä hnutia Greenpeace.
Biodiverzita, dnes väčšinou chápaná ako synonymum druhovej bohatosti, je jednoznačne najfrekventovanejším zaklínadlom ochrany prírody. V súvislosti s ňou sa najčastejšie hovorí o rúbaní amazonských dažďových pralesov, známych "zelených pľúc planéty“ a „kolísky a pokladnice biodiverzity“. Médiá v súvislosti s ochranou prírody vytvárajú dojem, že je treba chrániť predovšetkým biodiverzitu, dažďové lesy, ktoré sú „ničené rúbaním rýchlosťou iks futbalových ihrísk za minútu“ a v rámci dažďových lesov potom Amazóniu, ktorá hostí „najväčšie a druhovo najbohatšie dažďové lesy na svete“. Nie je to pravda, pretože v Južnej Amerike napríklad nájdeme na úrovni biomov najviac endemitov v suchých lesoch (90 %) a savanách (80 %). Tieto prostredia sú nezrovnateľne ohrozenejšie než dažďové pralesy (iste, miestami nájdeme dažďové lesy, napríklad v západnom Ekvádore, ktoré sú poškodené katastrofálne, ale to na uvedenom všeobecnom závere nič nemení). Tieto oblasti majú však tú smolu, že je tu biodiverzita nižšia než v dažďových lesoch. Jedným z neblahých dôsledkov prístupu „druhová pestrosť je svätá“ je zameranie sa ochranárskej propagandy na amazonské dažďové lesy (pričom osem desatín je ich zachovaných) a výrazné ignorovane tých najohrozenejších juhoamerických biotopov – teda napríklad saván, vysokohorských polylepisových lesov, suchých sezónnych lesov či atlantských dažďových lesov (tých je zničených až deväť desatín). Nečudo, že v základnej publikácii o ohrození juhoamerických vtákov D. F. Stotza a kol. Neotropical Birds. Ecology and Conservation z r. 1996 sa amazonské dažďové lesy objavujú v rebríčku miest, ktoré by mali byť ochranárskymi prioritami v budúcnosti, až na jednom z posledných miest. V separátnych analýzach sa Amazónia radí v miere endemizmu veľmi nízko a v kategórii ohrozených druhov sa už neobjavuje vôbec.
Najmenej sa v rámci ochrany prírody hovorí o tých prostrediach, ktoré ju potrebujú najviac, teda o nelesných biomoch. Hendikepom týchto prvoplánovo nedostatočne atraktívnych prostredí je aj to, že v nich nenájdeme žiadne očarujúce druhy typu pandy, ktoré zaujmú každého laika.
Prečo sú ale dažďové lesy oveľa menej postihnuté ľudskou činnosťou a nie sú teda – navzdory všetkým tvrdeniam ochranárov – v žiadnom prípade ochranárskou prioritou číslo jedna? Vyrúbať a vypáliť les a urobiť z neho pasienky nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. na rozdiel od savany, ktorá už vlastne akýmsi pasienkom je. Takže nečudo, že lesy sa pre účely pasienkového hospodárenia likvidujú menej než savany. Takisto sucholes sa dá premeniť na obývateľné územie ľahšie než les dažďový, čo vysvetľuje, prečo sú vlhké lesy ohrozené menej než tie suché. Hlavným globálnym faktorom ohrozujúcim dažďové lesy nie sú japonské, americké či iné ťažbové spoločnosti, ako občas ochranári populisticky vytrubujú do sveta. Miesto týchto ľahko napadnuteľných obetných baránkov spôsobujú likvidáciu dažďových lesov najmä domorodci, ktorí lesy vypaľujú kvôli pasienkom a poliam, a drevo vôbec neťažia. Okrem toho hrá obrovskú úlohu drevo na ohrev: napríklad v Demokratickej republike Kongo (bývalom Zaire), ktorá má na svojom území najväčšiu časť afrických dažďových lesov, je objem dreva vyzbieraného na ohrev dvestokrát väčší než objem dreva vyťaženého komerčne! (Primack & Corlett 2005). Komerčná ťažba dreva má celosvetovo na svedomí púhu pätinu poškodených tropických lesov.
Výrub dažďových lesov teda nie je čiernobiely problém so zlovoľnými ťažbármi na strane jednej a desiatkami vymierajúcich druhov na strane druhej, ako občas vyplýva z televíznych a iných správ. Aj v ďalších oblastiach je rozdiel medzi praxou a mediálne prezentovaným obrazom priorít ochrany prírody priepastný.
Výrub a fragmentácia lesov niektoré druhy poškodzuje, iným vyhovuje a ďalším je to úplne jedno. Každá oblasť a druh sú – bohužiaľ – unikátne a napasovať na nich nejaké všeobecné pravidlá vlastne nie je možné.
To málo, čo môžeme povedať k prioritám súčasnej ochrany prírody, je možné zhrnúť to „trojatora“ prikázaní:
1. Nenecháš sa oblúzniť chimérou biodiverzity, ale k ochrane vyberieš tie miesta, kde druhy endemické a ohrozené doposiaľ prebývajú,
2. hýčkať budeš nie lesy hlboké, ale savany, stepi a iné miesta nelesné a
3. na prvom mieste jednania tvojho v miestach zalesnených nech sú lesy listnaté v krajinách miernych, lesy suché v krajinách tropických a ikonu pohanských ochranárov – modloslužobné lesy amazonské – zanechaj na jednom z posledných miest v zozname priorít svojich.
Zdroje:
Primack, R. & Corlett R 2005: Tropical rain forests. An ecological and biogeographical comparison. Blackwell, Oxford.
Podľa čas. Vesmír, č. 3, roč. 2006 (upravené, krátené)
Príbuzné články:
Ochrana pralesů ubírá prostředky potřebnější jinde
Mýty o tropických deštných pralesích
Svět se bude zalesňovat
No comments:
Post a Comment