Ornitológ Tomáš Grim (Živa 2008, 2) píše: Ochranárske myslenie a jeho ekologický piedestál, rovnako ako snáď úplne každý vedecký odbor, prešlo počas 20. stor. mnohými dramatickými zmenami. Namiesto tradične – a do značnej miery scestne – oslavovanej biodiverzity sa dnes do popredia záujmu začínajú dostávať endemizmus a areálovo obmedzené druhy (Vesmír 2006, 3: 140-147). Aj v podstate inžinierska predstava o rastlinných a živočíšnych spoločenstvách ako integrovaných, predikovateľných a vyhranených jednotkách je už minimálne jednou nohou na smetisku intelektuálnych dejín. A naivná predstava o akomsi bratskom zväzku medzi biodiverzitou a stabilitou už snáď patrí medzi definitívne zvrhnuté modly.
Zatiaľ však, bohužiaľ, nepostretol rovnaký osud ďalší z ochranárskych mýtov - predstavu o človeku ako škodcovi prírody. Tá sa v minulých rokoch premietala aj do "ochrany" prírody pred pastvou, zošlapom a ďalšími údajne devastujúcimi antropogénnymi vplyvmi. Ochrancovi prírody - možno vplyvom "lesníckej" výchovy, ktorá infiltrovala aj všeobecné povedomie - úplne pustili zo zreteľa, že rad druhov priamo závisí na nelesných biotopoch dlhodobo po tisícročia udržiavaných pasením, rúbaním, vypaľovaním či ťažbou kameňa.
No comments:
Post a Comment