RE-aktivity v prírodnom prostredí

Mikuláš J. Lisický

RE-activities in natural environment
A classification of different restoration and other cognate activities on the ecosystem level as well as their regular terminology are presented. Concrete experiences with rehabilitation measures taken in the last two years on the Morava river are elucidated.

Diskusia, ktorá sa v poslednom desaťročí vedie v odborných ekologických a sozologických kruhoch o obnove kvality ekosystémov, má hlbšie korene, než by sa na prvý pohľad zdalo. Pôvodne to vyzeralo na spor klasickej, konzervačnej ochrany prírody s aktuálnejšími názormi na potrebu aktívneho zasahovania v prospech nápravy poškodených ekosystémov. To viedlo v anglofónnej oblasti k rozdeleniu odbornej verejnosti na "conservationists" a "restorationists". U nás sa v tom čase, ak neberieme do úvahy vykonané rekultivačné zásahy, viedli diskusie skôr na úrovni obnovy populácií: reštitúcie niektorých druhov živočíchov (spor o modelové prípady zubra či bobra) a relokácie ohrozených druhov rastlín. Diskusie o predmetných koncepčných názoroch na úrovni ekosystémov sa nepociťovali ako aktuálny problém, aj keď i tu existovali kauzy s dlhoročnou históriou, poznačenou zväčša dezilúziou z bezmocnosti (pozri napr. Šúr). Príčinou nebola nedostatočná rozhľadenosť biológov a ekológov, ale skôr vtedajšie spoločenské (majetkové i politické) pomery. Začiatok deväťdesiatych rokov priniesol zmenu aj v tejto oblasti a možnosť získať zahraničné finančné prostriedky na aktivity tohto druhu (PHARE, GEF, WWF, IUCN a i.) viedla zákonite aj k oživeniu odbornej diskusie u nás. Zhodou okolností venoval slovenský časopis Životné prostredie monotéme RE-aktivít jedno číslo súčasne so začiatkom vychádzania medzinárodného časopisu Restoration Ecology v USA (Lisický, 1993).

Medzinárodná diskusia čoskoro ukázala, že tu nejde ani tak o deliacu čiaru medzi klasickou a akousi modernejšou teóriou ochrany prírody, teda medzi fundamentalistickým a adaptívnym prístupom, ako o to, čo je poslaním ochrany prírody a aké sú jej reálne možnosti pri súčasných časopriestorových limitoch, a z toho vyplývajúcu skepsu. Takéto diskusie musia zákonite čoskoro prekročiť rámec prírodných vied a reflektovať aj hodnotovú orientáciu spoločnosti. Názory z oblasti tzv. hlbinnej ekológie (správnejšie by bolo označiť ju za environmentálnu hlbinnú psychológiu) napokon diskusiu prenesú až na platformu filozofickú. Je to komplikácia, ale netreba sa jej vyhýbať!

Problém limitov sa zreteľne zviditeľní, len čo definujeme, čo by jednotlivé RE-aktivity mali znamenať. Vzhľadom na nie jednoznačne dohodnutú medzinárodne uznanú typológiu a výskyt homoným i synoným treba túto úvahu účinne rozšíriť o terminologické aspekty. Bez ohľadu na nedoriešené terminologické problémy môžeme tvrdiť, že ekosystémové RE-aktivity predstavujú z hľadiska dôslednosti a účinnosti isté kontinum, v ktorom však z praktických dôvodov vyčleňujeme podľa komplexnosti a dôslednosti aspoň štyri stupne:

I. Striktná obnova, ktorá by viedla k návratu ekosystému do pôvodného prírodného stavu, s autochtónnou biodiverzitou a jednoznačne autoregulačným fungovaním. Napriek ťažkosti definovať "pôvodný prírodný" stav, ktorú radi využívajú plánovači a projektanti na zneváženie celého problému, je možné rámcovo definovať potenciálnu biotu a modelovať správanie ekosystému, keby nebol ovplyvňovaný človekom. Opatrenia, ktoré približujú ekosystém k takto stanovenej limite, možno potom označiť za renaturačné (angl. restoration, nem. Renaturierung, príp. Restaurierung). Renaturácia má zahŕňať obnovu abiotických i biotických parametrov. Je to však vízia, ktorá má svoje pochopiteľné priestorové a funkčné obmedzenia. Vzhľadom na vzájomnú prepojenosť a závislosť susedných ekosystémov, resp. na hierarchické väzby je v človekom osídlenej krajine takmer nemožné renaturovať ekosystém dostatočne veľkého rádu, napríklad celé povodie. Do úvahy pritom treba vziať i fakt, že prírodné prostredie reaguje dynamicky na antropogénne, ale i na sekulárne klimatické zmeny (C.von Haaren, 1988, Ložek, 1993).

II. Obnova, ktorej cieľom je v daných časopriestorových limitoch zabezpečenie autoregulácie a fungovanie kvalitného ekosystému, blízkeho prírodnému. Ťažiskom je obnova biotických parametrov, ale vzhľadom na častú nemožnosť obnovenia abiotických podmienok a izolovanosť (ostrovný charakter) takéhoto systému, nebýva možné obnoviť patričnú biologickú rozmanitosť v plnom rozsahu. V zmenených podmienkach je účelné stabilitu podporiť aj stanovištne nepôvodnými druhmi. Ide o zlepšenie kvality života, teda revitalizáciu (ang. rehabilitation, niekedy však aj v tomto prípade používajú restoration !, nem. Revitalisierung).

III. Vytvorenie (alebo priam "vybudovanie") nového biotopu simulujúceho autochtónny ekosystém, ale bez časopriestorovej kontinuity. Ide teda o znovuvytvorenie biotopu, ktorý sa kedysi v tejto krajine vyskytoval, ale antropogénne zanikol alebo jeho regionálna frekvencia bola pôvodne výrazne vyššia. Sú to väčšinou malé plochy, ktoré bývajú "naočkované" niekoľkými modelovými druhmi so zámerom funkčnej ekologickej integrácie takéhoto biotopu do existujúcej krajinnej štruktúry. V nemeckej literatúre sú známe ako Natur aus zweiter Hand, v angličtine sa hovorí o recreation. Vzhľadom na to, že poslovenčenie na "rekreácia" nie je vhodné a ide skutočne o symbolickú náhradu škôd, odporúčam termín retribúcia. O skepse súvisiacej s retribúciami pozri Blab, 1985.

IV. Stabilizácia degradovaného ekosystému alebo vytvorenie nového, umelého biotopu, pričom sa často používajú nielen stanovištne, ale aj biogeograficky nepôvodné druhy. Pre tieto aktivity sa u nás zaužíval termín rekultivácia (ang. reclamation, nem. Rekultivierung).

Na záver niekoľko ilustrácií na konkrétnych skúsenostiach, ktoré som získal v posledných rokoch na Dunaji a Morave. V Slovenskej republike žiaľ, nemáme takú premyslenú koncepciu ako napríklad v USA, kde existuje od roku 1968 legislatívne kodifikovaná vízia systémovej ochrany riečnych systémov (The Wild and Scenic Rivers Act, Public Law 90-542). Návrh zásad revitalizácie menších vodných tokov pre Slovensko predbežne spracoval autorský kolektív Macura et al. (1994). Problematika revitalizácie veľkých riek sa však vzhľadom na aktuálne okolnosti (vodné diela na Dunaji a pád železnej opony) vyvíja paralelne, takpovediac za rýchleho pochodu. Kým na Dunaji sa po prevedení toku do derivačného kanála hľadá následne komplexné riešenie pre oblasť starého koryta a inundovaného územia, ktoré by malo byť radikálne veľkorysé (Lisický, 1994), na Morave boli pokusne sprietočnené dva, po desaťročia odrezané riečne meandre.

Pri revitalizáciách riek sa pracuje s veľmi dynamickým systémom. Profil rovnováhy, ktorý sa rieka snaží adaptívne dosahovať, je závislý od drsnosti a tvaru koryta, spádu, množstva plavenín, veľkosti a množstva splavenín a prietoku. To všetko sú parametre, ktoré sa v ostatných storočiach menili prirodzene i antropogénne, a rieka na ne reagovala. Renaturačné opatrenia, pokiaľ výnimočne neprichádzajú už krátko po vykonanej regulácii (ako to bolo na floridskej rieke Kissimmee), sú preto vždy veľkým experimentom. Návrh čiastkovej renaturácie dolného toku Moravy musel okrem obvyklých predpokladateľných limitov daných existujúcim rozsahom medzihrádzového územia a existenciou vodných diel (smerom proti prúdu rieky a jej prítoku) vziať na vedomie aj vodohospodársko-organizačné a politické obmedzenia (t. j. problém depónie vybagrovaných sedimentov, medzištátna hranica a dohody o prietokoch, hraničných kameňoch a pod.). Výsledný prípustný spôsob otvorenia týchto meandrov potom nemohol zabezpečiť množstvá vody a rýchlosti prúdenia, ktoré by nezvyšovali množstvo sedimentov, ale naopak podporili ich odplavenie a zmladenie ekosystému alebo aspoň spomalenie zazemňovania. Stručne povedané, potvrdilo sa, že zásahy, ktoré neobsiahli systémové opatrenia v povodí a nemohli zásadným spôsobom meniť prietok v koryte, nemohli priniesť očakávané pozitíva.

V rozsahu vymedzenom redakciou nebolo možné prebrať problematiku podrobnejšie. Dúfam však, že príspevok vyvolá reakcie čitateľov, a ak redakcia uzná za vhodné, iste nájdeme spôsob, ako sa k téme vrátiť.

Literatúra
Blab J.,1985: Zur Machbarkeit von "Natur aus zweiter Hand" und zu einigen Aspekten der Anlage, Gestaltung und Entwicklung von Biotopen aus Tierökologischer Sicht. Natur u. Landschaft 60, 4: 136 - 139.
Haaren C. von, 1988: Über die Bedeutung von landschaftsökologisch -historischen Betrachtungen für die Naturschutzplanung. Natur u. Landschaft 63, 7/8: 299 -302.
Lisický, M. J., 1993: Renaturácia a revitalizácia - významné aktivity v ochrane prírody a starostlivosti o krajinu. Životné prostredie 27, 3: 117 - 119.
Lisický M. J.,1994: Ekologické a ekosozologické hľadiská fungovania vnútrozemskej delty v podmienkach vodného diela Gabčíkovo. In: Skúsenosti z využitia slovensko-maďarského úseku Dunaja : 64 - 69. Vodohospodárska výstavba Bratislava.
Lisický M.J., 1996: Ekosozológia. Úvod do problematiky. Prírodoved. fak. UK Bratislava, 82 s.
Ložek V., 1993: Limity a cíle renaturace z hlediska vývoje krajiny ve čtvrtohorách. Životné prostredie 27, 3: 120 -123.
Macura V. et al., 1994: Revitalizácia riečnej siete Slovenska. 128 pp. ms. depon. in Stavebná fakulta STU Bratislava.

Nepôvodná bzdocha Leptoglossus occidentalis na Slovensku

Na Slovensku, resp. v Bratislave, bola 19.10.2007 zistená nepôvodná (severoamerická) bzdocha Leptoglossus occidentalis (Majzlan & Roháčová 2007). V Českej republike sa po prvý raz objavila 8. októbra 2006 v Brne na okne budovy Štátnej rastlinolekárskej správy v areáli mendelovej univerzity. Podrobnejšie si o tejto bzdoche môžete prečítať v časopise Živa (č. 5/2007 a č. 3/2008). Citujem len najdôležitejšie fakty:
Vroubenka americká je ploštice (Heteroptera) původní na západním pobřeží Severní Ameriky. V roce 1999 byla poprvé zjištěna v severní Itálii, odkud se velmi rychle rozšířila do okolních zemí (Španělsko, Francie, Švýcarsko, Německo, Rakousko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvatsko) a v roce 2007 byla zaznamenána i v České republice. Vysává semena různých druhů jehličnanů.

Po kliknutí sa obrázok zväčší.

Literatúra
Majzlan O. & Roháčová M. 2007: Faunistické správy zo Slovenska. Naturae Tutela 11: 199-200.

Ochranárske ikony, gýče a skutočné priority

Iste ste už videli fotografiu polonahého opáleného chlapíka, ktorý sa zahryzáva motorovou pílou do nábehového koreňa stromového velikána, pravdepodobne kdesi v hlbinách amazonského pralesa. Práve tento chlapík a vypálené či vyrúbané kusy amazonského pralesa sú častou ikonou rôznych ochranárskych hnutí, najmä hnutia Greenpeace.

Biodiverzita, dnes väčšinou chápaná ako synonymum druhovej bohatosti, je jednoznačne najfrekventovanejším zaklínadlom ochrany prírody. V súvislosti s ňou sa najčastejšie hovorí o rúbaní amazonských dažďových pralesov, známych "zelených pľúc planéty“ a „kolísky a pokladnice biodiverzity“. Médiá v súvislosti s ochranou prírody vytvárajú dojem, že je treba chrániť predovšetkým biodiverzitu, dažďové lesy, ktoré sú „ničené rúbaním rýchlosťou iks futbalových ihrísk za minútu“ a v rámci dažďových lesov potom Amazóniu, ktorá hostí „najväčšie a druhovo najbohatšie dažďové lesy na svete“. Nie je to pravda, pretože v Južnej Amerike napríklad nájdeme na úrovni biomov najviac endemitov v suchých lesoch (90 %) a savanách (80 %). Tieto prostredia sú nezrovnateľne ohrozenejšie než dažďové pralesy (iste, miestami nájdeme dažďové lesy, napríklad v západnom Ekvádore, ktoré sú poškodené katastrofálne, ale to na uvedenom všeobecnom závere nič nemení). Tieto oblasti majú však tú smolu, že je tu biodiverzita nižšia než v dažďových lesoch. Jedným z neblahých dôsledkov prístupu „druhová pestrosť je svätá“ je zameranie sa ochranárskej propagandy na amazonské dažďové lesy (pričom osem desatín je ich zachovaných) a výrazné ignorovane tých najohrozenejších juhoamerických biotopov – teda napríklad saván, vysokohorských polylepisových lesov, suchých sezónnych lesov či atlantských dažďových lesov (tých je zničených až deväť desatín). Nečudo, že v základnej publikácii o ohrození juhoamerických vtákov D. F. Stotza a kol. Neotropical Birds. Ecology and Conservation z r. 1996 sa amazonské dažďové lesy objavujú v rebríčku miest, ktoré by mali byť ochranárskymi prioritami v budúcnosti, až na jednom z posledných miest. V separátnych analýzach sa Amazónia radí v miere endemizmu veľmi nízko a v kategórii ohrozených druhov sa už neobjavuje vôbec.

Najmenej sa v rámci ochrany prírody hovorí o tých prostrediach, ktoré ju potrebujú najviac, teda o nelesných biomoch. Hendikepom týchto prvoplánovo nedostatočne atraktívnych prostredí je aj to, že v nich nenájdeme žiadne očarujúce druhy typu pandy, ktoré zaujmú každého laika.

Prečo sú ale dažďové lesy oveľa menej postihnuté ľudskou činnosťou a nie sú teda – navzdory všetkým tvrdeniam ochranárov – v žiadnom prípade ochranárskou prioritou číslo jedna? Vyrúbať a vypáliť les a urobiť z neho pasienky nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. na rozdiel od savany, ktorá už vlastne akýmsi pasienkom je. Takže nečudo, že lesy sa pre účely pasienkového hospodárenia likvidujú menej než savany. Takisto sucholes sa dá premeniť na obývateľné územie ľahšie než les dažďový, čo vysvetľuje, prečo sú vlhké lesy ohrozené menej než tie suché. Hlavným globálnym faktorom ohrozujúcim dažďové lesy nie sú japonské, americké či iné ťažbové spoločnosti, ako občas ochranári populisticky vytrubujú do sveta. Miesto týchto ľahko napadnuteľných obetných baránkov spôsobujú likvidáciu dažďových lesov najmä domorodci, ktorí lesy vypaľujú kvôli pasienkom a poliam, a drevo vôbec neťažia. Okrem toho hrá obrovskú úlohu drevo na ohrev: napríklad v Demokratickej republike Kongo (bývalom Zaire), ktorá má na svojom území najväčšiu časť afrických dažďových lesov, je objem dreva vyzbieraného na ohrev dvestokrát väčší než objem dreva vyťaženého komerčne! (Primack & Corlett 2005). Komerčná ťažba dreva má celosvetovo na svedomí púhu pätinu poškodených tropických lesov.

Výrub dažďových lesov teda nie je čiernobiely problém so zlovoľnými ťažbármi na strane jednej a desiatkami vymierajúcich druhov na strane druhej, ako občas vyplýva z televíznych a iných správ. Aj v ďalších oblastiach je rozdiel medzi praxou a mediálne prezentovaným obrazom priorít ochrany prírody priepastný.

Výrub a fragmentácia lesov niektoré druhy poškodzuje, iným vyhovuje a ďalším je to úplne jedno. Každá oblasť a druh sú – bohužiaľ – unikátne a napasovať na nich nejaké všeobecné pravidlá vlastne nie je možné.

To málo, čo môžeme povedať k prioritám súčasnej ochrany prírody, je možné zhrnúť to „trojatora“ prikázaní:

1. Nenecháš sa oblúzniť chimérou biodiverzity, ale k ochrane vyberieš tie miesta, kde druhy endemické a ohrozené doposiaľ prebývajú,

2. hýčkať budeš nie lesy hlboké, ale savany, stepi a iné miesta nelesné a

3. na prvom mieste jednania tvojho v miestach zalesnených nech sú lesy listnaté v krajinách miernych, lesy suché v krajinách tropických a ikonu pohanských ochranárov – modloslužobné lesy amazonské – zanechaj na jednom z posledných miest v zozname priorít svojich.

Zdroje:

Primack, R. & Corlett R 2005: Tropical rain forests. An ecological and biogeographical comparison. Blackwell, Oxford.

Podľa čas. Vesmír, č. 3, roč. 2006 (upravené, krátené)

Príbuzné články:
Ochrana pralesů ubírá prostředky potřebnější jinde
Mýty o tropických deštných pralesích
Svět se bude zalesňovat

Shannon-Weaverov alebo Wienerov index?

V roku 1949 publikoval vo vysokoškolskej učebnici Claude Shannon svoju Mathematical Theory of Communication s vtedajším vedúcim katedry W. Weaverom, ten však bol len autorom predslovu. Už rok predtým (1948) prezentoval Shannon svoj index v časopise Bell a nezávisle od neho sa v tomto roku ku vzorcu dopracoval aj prof. Norbert Wiener, ktorý svoj objav publikoval v diele Kybernetics. Autorstvo indexu diverzity teda nesporne patrí Shannonovi aj Wienerovi.

Ochranárske mýty a modly

Ornitológ Tomáš Grim (Živa 2008, 2) píše: Ochranárske myslenie a jeho ekologický piedestál, rovnako ako snáď úplne každý vedecký odbor, prešlo počas 20. stor. mnohými dramatickými zmenami. Namiesto tradične – a do značnej miery scestne – oslavovanej biodiverzity sa dnes do popredia záujmu začínajú dostávať endemizmus a areálovo obmedzené druhy (Vesmír 2006, 3: 140-147). Aj v podstate inžinierska predstava o rastlinných a živočíšnych spoločenstvách ako integrovaných, predikovateľných a vyhranených jednotkách je už minimálne jednou nohou na smetisku intelektuálnych dejín. A naivná predstava o akomsi bratskom zväzku medzi biodiverzitou a stabilitou už snáď patrí medzi definitívne zvrhnuté modly.

Zatiaľ však, bohužiaľ, nepostretol rovnaký osud ďalší z ochranárskych mýtov - predstavu o človeku ako škodcovi prírody. Tá sa v minulých rokoch premietala aj do "ochrany" prírody pred pastvou, zošlapom a ďalšími údajne devastujúcimi antropogénnymi vplyvmi. Ochrancovi prírody - možno vplyvom "lesníckej" výchovy, ktorá infiltrovala aj všeobecné povedomie - úplne pustili zo zreteľa, že rad druhov priamo závisí na nelesných biotopoch dlhodobo po tisícročia udržiavaných pasením, rúbaním, vypaľovaním či ťažbou kameňa.

Etymológia a používanie slova tôňa v hydrobiológii

Mikuláš J. Lisický

Hlboké miesta vo vodách, kde sa dalo utonúť (či už v zmysle utopiť sa, alebo zanoriť rybársku sieť) boli nebezpečné a pre ich označenie máme apelatíva vo všetkých slovanských jazykoch a v ich mnohých nárečiach. Toňa, tóňa v takomto význame sa vyskytuje okrem slovenčiny aj v bieloruštine, ruštine, slovinčine a ukrajinčine. Za východiskové, praslovanské, býva v tomto význame považované apelatívum toň, ktoré sa v takejto podobe zachovalo v poľštine, dolnej lužičtine a niektorých západoukrajinských nárečiach. Toń wodna bola použitá v poľskej hydrobiologickej terminológii ako ekvivalent pelagiálu, miesta výskytu planktónu a nektónu. V poľštine má toňa aj podobu tonia a v češtine tůň, tůně. Vo všetkých týchto prípadoch je to aj slovo označujúce miesto s pomalým tokom vody, v poľštine dolnej lužičtine aj krútňavu či vodný vír. Okrem toho v tejto skupine jazykov býva aj označením miesta rybolovu sieťou. V poslednom z uvedených významov bola prevzatá do maďarčiny ako tanya a pravdepodobne regionálne spätne zasa do slovenčiny v podobe taňa (doložené u Bernoláka). Toňa vo význame rybárske obydlie, ale aj úlovok rýb z jednoho záťahu sa vyskytuje v ruštine aj ukrajinčine, v srbochorvátčine je znamená taňa sušiareň rýb. V srbčine a chorvatčine má zároveň toňa pravdepodobne najväčšiu rozmanitosť významov, a to: rašelinisko, trasovisko, rašelinová pôda, zlé počasie, mrzutosť a smrad! V kraňskom nárečí slovinčiny je toňa označením pre kalužu alebo jamu zaplnenú vodou.
V slovenčine máme pre toňu aj označenie tonica a pre malú toňu v záhoráckom nárečí slovo tunka, ktoré korešponduje s poľským nárečovým označením pre plytké jazierka na lúkach, tunie. Tým sa dostávame k problému, že najmä v češtine tůně môže označovať tak hlboké miesta v toku ako aj plytké, prípadne len periodické jazierka ba kaluže. Rulík a kol. (1996) rozoznávajú tieto vodné útvary: dočasná tůň, periodická jarní tůň, přímořská slanovodní tůň bez povrchového spojení s mořem, tůňka v toku. Títo autori apelatívum tůň všeobecne prekladajú do angličtiny ako pool. Príznačné je, že čas zavodnenia takýchto plytkých vodných útvarov, pokiaľ nemajú väzbu na podzemnú vodu, je nepriamo úmerný ich zatieneniu. Tie, ktoré sa naplnia povodňovou vodou a sú na otvorenom priestranstve zanikajú v priebehu dní až týždňov po opadnutí vody, kým tie čo sú v lese môžu pretrvať niekoľko mesiacov. Tu je možno treba hľadať príčinu kontaminácie tone tôňou či lesnou tôňavou v slovenskom jazyku, vyskytujúcou sa občas aj v odbornej literatúre. Iným vysvetlením by bolo, že k tomu došlo nesprávnou úpravou českej tůňe na tôňu podľa vzoru vůně → vôňa. Kým budeme môcť na to vecne odpovedať treba objasniť nasledujúce otázky:

1. Majú „tône“ našich hydrobiológov veľkú hĺbku a sú to teda toňami alebo ide o plytké, prípadne dočasné vodné útvary ?
2. Je zdrojom ich vody voda zrážková, povodňová, alebo podzemná, či majú dokonca dnový výver ?
3. Nachádzajú sa na lúkach či v lesoch ? Alebo je ich umiestnenie nie dôležité ?
4. Vznikli zavodnením terénnej depresie, alebo sú to vlastne stabilizované výmole ?
5. Akej kvality vodu majú (mútnu, priezračnú, chudobnú či bohatú na živiny) ?

Po zodpovedaní týchto otázok a z neho vyplývajuceho rozdelenia takýchto vodných útvarov na viac typov, bude užitočné preveriť a prípadne navrhnúť na použitie nasledovné slovanské apelatíva (viď môj mokroslovanský slovník):
badeňa, baduňa, bajor, bajoro, bajura, bakaj, baľura, bara, barág, barisko, beltak, berij, čanov, čumbarina, debra, duda, hoziro, jandola, jateľ, jezero, kačvara, kadovbyna, kalaba, kalabač, kalabaňa, kalabaš, kalužina, kaverť, koldubaň, kolubaňa, koutob, kovdobaška, krynka, kubaňa, kubik, lača, lak, laka, lazna, lokva, lužina, majdan, molka, muzga, niečieč, okolom, paluža, peľa, plaňa, pleta, rupa, smetalík, splaka, tupilo, tunia, ubao, vodná jama, zajma zasiąkle, zastruga, zbarisko.

Ako vidno slovanské nárečia i spisovné jazyky majú rozmanitosť apelatív pripadajúcich do úvahy pre označenie malých prírodných vodných útvarov. Tie čo sa vyskytujú v slovenčine som zvýraznil tučne.
Rozhodne neodporúčam ďalšie používanie apelatíva tôňa pre vodný útvar.

Lisický, M.J., 2005: Mokroslovanský slovník. Rukopis uložený u autora, 193 s.
Machek, V., 1968: Etymologický slovník jazyka českého. Academia, Praha. 868 s.
Rulík, M., Husák, Š., Květ, J. a kol., 1996: Anglicko-český a česko-anglický slovník pojmů používaných v hydrobiologii a ekologii mokřadů. Min. živ. prostředí ČR, Praha. 175 s.
Żmudziński, L., Pęczalska, A., 1984: Słownik hydrobiologiczny. Państwowe wydawnictwo naukowe , Warszawa. 92 s.